Originálny názov: The Digital Backlash and the Paradoxes of Disconnection
Vydavateľ: Nordicom, University of Gothenburg, Švédsko, 2024
Odkaz na originál po anglicky: www.norden.org/en/publication/digital-backlash-and-paradoxes-disconnection
Kapitola 1
Kapitola vysvetľuje pojem „digital backlash“, teda určitý spoločenský a kultúrny odpor, kritiku alebo spätnú reakciu voči neustálej digitalizácii a permanentnému pripojeniu.
Autori tvrdia, že spoločnosť sa postupne posúva od pôvodného digitálneho optimizmu – predstavy, že viac technológií automaticky znamená lepší život – k väčšiemu skepticizmu a kritike digitálnych technológií.
„Digital backlash“ je širší pojem, ktorý zahŕňa napríklad:
- digital disconnection – odpájanie sa od digitálnych technológií,
- digital detox – vedomé obmedzovanie používania technológií,
- right to disconnect – právo nebyť neustále dostupný, napríklad v práci,
- media refusal – odmietanie určitých digitálnych médií,
- techlash – kritiku veľkých technologických spoločností, napr. Facebooku či Googlu, ktorú odštartoval škandál Cambridge Analytica, ktorý upozornil na zneužívanie osobných údajov zo sociálnych sietí.
Autori hovoria aj o charakteristickej atmosfére obdobia – „zeitgeist“, keď ľudia začínajú spochybňovať zaužívané predstavy o tom, ako by mali používať digitálne technológie. Kapitola uvádza viacero príkladov, ako sa tento trend prejavuje:
- školy obmedzujú používanie mobilov a digitálnych nástrojov,
- rodičia kontrolujú čas detí strávený pred obrazovkami,
- na pracoviskách vznikajú „digital dead zones“ a do pracovných predpisov sa začleňuje „právo na odpojenie“
- vznikajú digitálne detox pobyty a kurzy,
- ľudia používajú jednoduchšie alebo „hlúpe“ telefóny,
- rastie záujem o mindfulness, meditáciu a digitálny minimalizmus,
- technologické firmy prispôsobujú svoje PR kampane a snažia sa zachovať si tvár v dôsledku rastúcej verejnej kritiky (napr. projekt Digital Wellbeing od Googlu).
Odpojenie však vytvára rôzne paradoxy a dilemy. Ľudia síce chcú byť menej pripojení, ale zároveň technológie potrebujú, nútia ich do toho firmy, platformy, školy, zamestnávatelia, štát aj spoločenské normy. Nejde teda iba o individuálny problém, ale sociálny, kultúrny a politický fenomén.
Kapitola 2
Kapitola skúma, ako sa v priebehu rokov menil obraz Marka Zuckerberga a Facebooku v dánskych médiách. Spočiatku bol Facebook prezentovaný hlavne ako technologická platforma, ktorá umožňuje ľuďom komunikovať. Škandál Cambridge Analytica z roku 2018výrazne zmenil spôsob, akým verejnosť začala vnímať Facebook, Zuckerberga a veľké technologické firmy.
Využívanie osobných údajov na manipuláciu verejnej mienky na politické účely demonštrovali moc technologických spoločností. Zuckerberg začal byť čoraz viac vnímaný nie ako mladý technologický vizionár, ale ako politicky významný aktér.
Kapitola ukazuje, že médiá nie sú iba pasívnym komentátorom diania. Médiá sú politicky a spoločensky mocným aktérom.
Kapitola 3
Kapitola sa zaoberá škatuľkou na mobilný telefón, do ktorej ľudia odkladajú svoje smartfóny, aby boli určitý čas bez telefónu.
„Post-digitálna spoločnosť“ zažíva sklamanie z permanentného pripojenia, únavu z obrazoviek a túžbu po dočasnom odpojení. Preto môžu byť znovu atraktívne analógové predmety – napríklad papierové zápisníky alebo analógové fotoaparáty. Šakuľka je typicky post-digitálny objekt z troch dôvodov:
- Historicky súvisí s digitálnym vekom – potreba odkladať telefóny vznikla preto, že smartfóny sú všadeprítomné a neustále priťahujú pozornosť.
- Jej dizajn často napodobňuje analógový svet – drevo, retro vzhľad, ručná výroba, recyklované materiály a podobne vytvárajú pocit autenticity. (naša poznámka: Na zabránenie signálu by mala byť škatuľka kovová.)
- Používa sa počas sociálnych situácií – doma, v rodine, v práci, v školách, reštauráciách či na rôznych podujatiach.
Zaujímavý je pritom paradox: niektoré škatuľky obsahujú aj digitálne prvky, napríklad nabíjacie stanice. Analógový predmet teda pomáha regulovať používanie digitálneho zariadenia, pričom zároveň podporuje jeho ďalšie používanie. Digitálne a analógové sa tu navzájom prepájajú.
Hlavným príkladom je rozhodnutie švédskej organizácie HUI Research, ktorá v roku 2019 vyhlásila box na mobilný telefón za „Vianočný dar roka“. Autorky však upozorňujú, že ide o marketing firmy a hovoria dokonca o prvkoch „greenwashingu“.
Na tento marketing naskočili aj predajcovia škatuliek. Tu vzniká ďalší paradox: odpojenie od digitálnych technológií sa samo stáva predmetom spotreby. Predajcovia tým vytvárajú predstavu, že na obnovenie sociálneho kontaktu potrebujeme špeciálny predmet.
Telekomunikačné spoločnosti zasa kritizovali, že snahy o odpojenie môže v ľuďoch vytvárať pocit viny a zahanbenia a že ľudia sa majú naučiť vyvážene fungovať online aj offline, namiesto toho, aby technológiu jednoducho odložili.
Kapitola 4
Kapitola sa venuje dokumentárnemu filmu The Social Dilemma (2020), ktorý kritizuje fungovanie veľkých technologických spoločností a sociálnych sietí, ktoré používajú psychologické mechanizmy na to, aby ľudí udržali čo najdlhšie pri obrazovkách a údaje o používateľoch premieňajú na ekonomicky využiteľné dáta. Dôležitou súčasťou je aj koncept surveillance capitalism – kapitalizmu dohľadu.
Bývalí zamestnanci a predstavitelia technologických spoločností (tzv. tech-dissidents) dnes svoje bývalé odvetvie kritizujú. Vo filme vystupujú napríklad Tristan Harris, Tim Kendall, Justin Rosenstein, Sean Parker, Chamath Palihapitiya alebo Sandy Parakilas.
Vzniká paradox: Človek je vykreslený ako bezmocný voči systému, ale zároveň má problém vyriešiť to vlastným správaním – odpojením sa.
Kapitola 5
Kapitola sa zaoberá tým, že nadmerné používanie smartfónov a obrazoviek môže negatívne vplývať na mozog, najmä u detí a mladých ľudí. Hovorí sa o problémoch so sústredením, pamäťou, spánkom, duševným zdravím či o údajnej „závislosti od smartfónov“. Tento strach autori označujú ako „screen time panic“.
Tento spôsob uvažovania ovplyvnil aj švédske školstvo. V roku 2023 bola zastavená nová stratégia digitalizácie škôl, pričom veľkú úlohu v rozhodovaní mali práve názory pediatrov a odborníkov na mozog. Školy navyše dostali možnosť zakázať smartfóny v triedach.
Spomína sa švédsky psychiater Anders Hansen, ktorého kniha Skärmhjärnan upozorňuje na negatívne účinky mobilov a obrazoviek na koncentráciu, spánok, učenie či psychickú pohodu. Podobne pôsobí aj neurovedkyňa Sissela Nutley.
Kapitola 6
Kapitola analyzuje 346 empirických štúdií o digitálnom odpájaní. Vidieť pomerne jasný vzorec:
- Kde? Najmä vo vysoko digitalizovaných krajinách, predovšetkým v Európe a Severnej Amerike.
- Od čoho? Najčastejšie od sociálnych sietí.
- Ako? Väčšinou ide iba o dočasné alebo čiastočné odpájanie.
- Kto? Najčastejšie ide o mladých ľudí vo veku približne 18–35 rokov, často študentov.
Autor chce výskum rozšíriť na organizácie, pracoviská a inštitúcie. V práci totiž človek často nemá úplnú slobodu rozhodnúť sa, od čoho sa odpojí. Preto nestačí skúmať iba individuálne rozhodnutia – treba sledovať aj štruktúry, ktoré ľuďom odpájanie umožňujú alebo znemožňujú.
Kapitola 7
Kapitola ponúka rozhovory so 14 nórskymi politikmi o tom, ako zvládajú každodennú prácu v prostredí, kde sú neustále pripojení k digitálnym technológiám. Sociálne siete sú pre politikov veľmi dôležité – ak politik nie je na Facebooku, „takmer neexistuje“.
Úplné odpojenie nie je možné, preto používajú malé každodenné stratégie:
- vypínajú notifikácie,
- používajú tichý alebo lietadlový režim,
- odkladajú telefón počas rodinných večerí,
- nechávajú ho mimo spálne,
- pri sústredení ho schovajú,
- chodia na miesta bez internetu,
- venujú sa aktivitám ako turistika, bicyklovanie, pečenie či záhradkárčenie.
Kapitola 8
Kapitola ukazuje paradox ľudí s chronickými ochoreniami: moderné zdravotníctvo od pacientov očakáva stále väčšiu digitálnu aktivitu – sledovanie zdravotného stavu, aplikácie, zdieľanie dát či online komunikáciu s lekármi. Niektorí pacienti však práve od týchto technológií potrebujú odstup alebo čiastočné odpojenie.
Digitálne zdravotníctvo vychádza z predstavy, že viac informácií a dát znamená lepšiu zdravotnú starostlivosť. Pacient má byť aktívny, sledovať svoje zdravie a spolupracovať s lekármi prostredníctvom digitálnych technológií. Pri chronickom ochorení môže byť digitálna technológia nevyhnutná. Pacient môže potrebovať aplikáciu, smart hodinky, upozornenia na lieky alebo zariadenia monitorujúce zdravotný stav.
Niektorí pacienti však nechcú, aby sledovanie každého symptómu spôsobilo, že ich choroba bude neustále prítomná v každodennom živote.
Kapitola 9
Kapitola sa zameriava na aplikáciu Forest, ktorá má používateľom pomôcť sústrediť sa na prácu a obmedziť používanie telefónu. Jej zvláštnosť spočíva v tom, že na dosiahnutie digitálneho odpájania používa práve digitálnu technológiu a herné prvky (gamifikácia).
Používateľ si nastaví čas, počas ktorého chce zostať sústredený. V aplikácii zasadí virtuálne semienko, z ktorého postupne vyrastie strom. Ak počas nastaveného času opustí aplikáciu a začne používať telefón, strom môže uschnúť. Za úspešné sústredenie získava mince, odznaky, nové druhy rastlín a rozširuje svoj virtuálny les.
Vzniká tu paradox: Človek používa technológiu, aby sa od technológie odpojil, a pritom musí aktívne pracovať na tom, aby sa dokázal odpojiť (nastavovať čas, sledovať štatistiky, upravovať nastavenia).
Kapitola 10
Kapitola sa zaoberá osobnými sledovacími technológiami, ktoré sú v tesnom kontakte s ľudským telom – napríklad smart hodinkami, prsteňmi, glukózovými senzormi či dokonca implantovanými čipmi. Skúma, čo sa deje v momentoch, keď tieto technológie prestanú fungovať alebo sa od tela dočasne odpoja.
Technológie sa často prezentujú tak, že budú fungovať bezproblémovo a neustále. V realite však dochádza k vybitiu batérie, strate internetu, poruchám, problémom so synchronizáciou alebo nesprávnym údajom.
Napríklad Peter používa prsteň Oura na sledovanie spánku, stresu a cvičenia. Aby však údaje dávali zmysel, musí ich niekedy ručne dopĺňať a upravovať. Podobne Lene používa Garmin a Stravu, pričom musí vedome nastavovať, kedy sa jej beh začne a skončí, aby boli údaje presné a aby neodhalila svoju domácu adresu.
Kuriéri pracujúci cez Wolt alebo Foodora sú od aplikácií priamo závislí. Ak sa vybije telefón, alebo vypadne internet, nemôžu normálne pracovať a zarábať. Preto si vytvárajú rôzne „záložné“ riešenia – powerbanky, náhradné telefóny, viac aplikácií.
Kapitola 11
Kapitola sa venuje talianskemu hnutiu South Working, ktoré vzniklo počas pandémie COVID-19. Jeho myšlienkou bolo, že ľudia môžu pracovať na diaľku pre firmy zo severu Talianska, ale žiť na juhu, odkiaľ často pôvodne pochádzajú. Cieľom bolo získať lepšiu rovnováhu medzi prácou a súkromím, nižšie životné náklady a zároveň pomôcť ekonomicky slabším južným regiónom.
Pandémia zmenila pohľad na prácu. Objavili sa napríklad fenomény ako Great Resignation alebo quiet quitting, ktoré súviseli s túžbou znížiť pracovné nasadenie a dosiahnuť lepší work-life balance.
Tu nastáva paradox: človek sa odpojí sa od hektického pracovného severu, ale aby to bolo možné, musí byť pripojený k digitálnym technológiám.
Skúsenosti pracovníkov ukázali ďalší problém. Práca sa presunula domov a človek mohol zostať pri počítači oveľa dlhšie, než plánoval. Niektorí mali problém prestať pracovať na konci pracovného dňa. Objavoval sa tak problém oddelenia pracovného a súkromného života.
Kapitola 12
Kapitola skúma, ako rodičia v Dánsku používajú digitálne technológie pri starostlivosti o deti vo veku 0–12 a zároveň sa od nich snažia odpájať.
Smartfóny, kalendáre, aplikácie či sociálne siete rodičom pomáhajú organizovať každodenný život – plánovať aktivity detí, nakupovať, komunikovať so školou, lekármi alebo rodinou.
Technológie fungujú ako akýsi „osobný asistent“, ktorý rodičom umožňuje zvládať množstvo povinností. Rodičia ich používajú na kontakt s rodinou, najmä so starými rodičmi, ktorí žijú ďaleko.
Rodičia majú predstavu, že „dobré detstvo“ má obsahovať aj čas bez obrazoviek – napríklad hranie vonku, nudu, pohyb a spoločné aktivity. Preto sa snažia vytvárať priestory bez telefónov, napríklad pri spoločnom jedle. Dôležité nie je iba to, koľko času rodič trávi na mobile, ale či kvôli nemu prestáva venovať pozornosť dieťaťu.
Od rodičov sa očakáva, že budú dobrým vzorom digitálneho správania. Ak rodič neustále pozerá do telefónu, dieťa môže nadobudnúť pocit, že rodič nie je dostupný a nevenuje mu pozornosť. Preto niektorí rodičia obmedzujú používanie telefónu práve preto, aby deťom ukázali, ako sa dá technológia používať rozumne.
Vzniká paradox: Rodičia sú v neustálom napätí medzi pripojením a odpojením. Cieľom preto nie je úplne sa od technológií oslobodiť, ale nájsť udržateľný spôsob spolužitia s nimi.
Kapitola 13
Kapitola vychádza z rozhovorov so 17 nórskymi mladými ľuďmi vo veku 16–19 rokov o tom, ako prežívajú neustálu digitálnu pripojenosť. Mladí ľudia opisujú pocit, že sa očakáva rýchle odpovedanie na správy, pridávanie fotografií a neustála aktivita na sociálnych sieťach.
Digitálne odpájanie môže znamenať aj zmenu postoja, premýšľanie nad vlastným používaním alebo vytvorenie určitého mentálneho odstupu. Používa sa pojem „afektívna disonancia“ – človek cíti rozpor medzi tým, ako chce žiť, a tým, čo od neho očakáva digitálne prostredie a spoločnosť.
Mladí začínajú spochybňovať normu, že každý musí byť neustále online. Niektorí si uvedomujú, že sociálne siete používajú iba preto, že ich používajú všetci ostatní. Postupne sa od tejto normy mentálne vzďaľujú. Vzniká teda typický paradox: chcem sa odpojiť, ale zároveň nechcem byť mimo spoločenského diania.
Kapitola 14
Kapitola sa zaoberá tým, ako veľmi súčasné školstvo závisí od digitálnych platforiem a čo sa deje s dátami učiteľov a žiakov, ktoré tieto platformy zbierajú.
Komerčné digitálne platformy sa používajú na prípravu hodín, samotné vyučovanie, zadávanie domácich úloh, komunikáciu, administratívu, hodnotenie či organizáciu školského života. Školy tak pri každodennom vzdelávaní využívajú služby spoločností, ktoré fungujú podľa vlastných obchodných a dátových pravidiel a nepodliehajú priamo demokratickej kontrole školy alebo štátu.
Autori sledujú jeden deň učiteľky a žiačky a zároveň mapujú, kam putujú dáta vytvorené ich používaním digitálnych technológií. Do dátovej infraštruktúry môžu byť zapojené ďalšie tretie strany, ktoré dáta využívajú napríklad na profilovanie používateľov, reklamu alebo optimalizáciu služieb.
Keď žiak používa školskú aplikáciu na vlastnom telefóne, školská aktivita sa môže prepojiť s oveľa širším množstvom osobných dát. Školská autorita tak môže neúmyselne fungovať ako brána, cez ktorú sa komerčné platformy dostávajú k deťom.
Vzniká teda paradox: škola má deti chrániť pred komerčnými záujmami, ale zároveň pri svojej digitalizácii používa komerčné infraštruktúry, ktoré tieto záujmy do školského prostredia prinášajú.
Autori nehovoria o dedigitalizácii, ale navrhujú štátne digitálne edukačné infraštruktúry.
Kapitola 15
Kapitola sa venuje digitálne detoxikačnému letnému táboru Underleir v Nórsku, kde sa dospelí na jeden týždeň zámerne vzdávajú digitálnych technológií. Autori skúmajú, ako pobyt bez digitálnych technológií súvisí s tým, aké hodnoty ľudia majú, ako chcú žiť a čo od svojho života očakávajú.
Kapitola 16
Kapitola sa zaoberá turizmom v tzv. „dead zones“ – miestach s obmedzeným alebo žiadnym mobilným signálom. Výskum prebiehal v Portugalsku v piatich turistických lokalitách, kde nešlo o úmyselné vypnutie internetu, ale o odpojenie spôsobené geografickou polohou, napríklad vzdialenosťou od vysielačov alebo horským terénom.
Zároveň však vzniká paradox: tieto „offline“ miesta sú často propagované práve cez sociálne médiá.
Kapitola 17
Kapitola sa zaoberá tým, prečo ľudia s vyšším kultúrnym kapitálom častejšie odmietajú neustálu digitálnu konektivitu počas dovoleniek a cestovania. Autor rozvíja tri hlavné tézy:
- Túžba po autentickom zážitku
Kultúrne orientovaní cestovatelia nechcú zažívať turistiku tak, ako ju prezentujú masové médiá a sociálne siete. Digitálne platformy podľa autora podporujú uniformitu a vytvárajú množstvo rovnakých turistických obrazov. Odpojenie preto môže pomôcť človeku vyhnúť sa týmto „predpripraveným“ predstavám o cestovaní a hľadať autentickejší zážitok. - Ochrana osobných hraníc
Smartfón umožňuje zostať počas dovolenky neustále v kontakte s ostatnými. Človek môže okamžite odpovedať, zdieľať fotografie alebo prijímať rady. Pre niektorých cestovateľov však práve toto narúša pocit, že sú „mimo každodenného sveta“. - Potreba samostatne objavovať svet
Ľudia s vyšším kultúrnym kapitálom podľa autora viac oceňujú autonómiu a schopnosť orientovať sa sami. Preto môžu odmietať digitálne navigácie, odporúčania aplikácií či neustále online rady. Chcú mať pocit, že miesto objavujú vlastným spôsobom.
Kapitola 18
Kapitola sa zaoberá tým, ako digitálna konektivita ovplyvňuje schopnosť sústrediť sa na dlhé čítanie kníh. Autorka skúmala 12 dospelých čitateľov beletrie a literatúry faktu v Nórsku, ako balansujú medzi čítaním a neustálou dostupnosťou smartfónu, sociálnych sietí a ďalšieho digitálneho obsahu.
Dlhé čítanie si vyžaduje sústredenie a neprerušovanú pozornosť. Digitálne technológie však neustále ponúkajú alternatívy – upozornenia, sociálne siete, správy či zábavu. Dokonca aj smartfón, ktorý iba leží vedľa človeka a je stíšený, môže negatívne ovplyvňovať pozornosť.